S priateľom sme spolu dva a pol roka. Už plánujeme bývanie a pozeráme po bývaní. Obaja chodíme do práce a tak sa stane, že sa pár dní nevidíme. Chýba mi, teším sa, až ho uvidím, ale vždy keď sme potom spolu, akoby tá radosť pomaly vymizla a ja neviem prečo. Koľkokrát už ani nemám chuť s ním byť, ale to je väčšinou myšlienka len na chvíľu a vlastne neriešime nič vážne, prečo by sme sa museli rozchádzať. Priateľ je síce vekový starší, ale občas mi príde, ako by mu bolo desať. Častokrát veci organizujem ja, pripomínam mu veľa vecí, ktoré by sám neurobil (respektíve by na ne zabudol), nabádam ho k tomu, aby dodržiaval hygienu, pomaly mu musím hovoriť, aby si zašiel na nákup, aby mal čo jesť.

Nájom platiť nemusí, byt má po rodičoch. Keď príde z práce (asi okolo siedmej), sadne si k počítaču, alebo televízii a buď hrá hry, alebo pozerá na film. Občas niečo upratá, ale to len málokedy. Žije taký detský život. Mám obavy, že sa sťahujem s „dieťaťom“ a všetko budem robiť sama. A čo viac … budem chodiť s „dieťaťom“. Preberali sme to spolu, ale stále mám pocit, že to vydržalo pár dní a potom sa to vrátilo do normálu. Ja som si vždy skôr ale priala muža, ktorému by som nemusela nič hovoriť ani pripomínať a ktorý by to robil jednoducho automaticky sám od seba.

Dokonca som sa pristihla, že premýšľam nad tým, či tento vzťah má budúcnosť. Na druhú stranu keď si to tak vezmem, tak plno párov, žien a mužov riešia vážne krízy a toto je možno oproti tomu iba maličkosť, ale aj tak. To, že musím priateľovi pripomínať, aby sa šiel osprchovať, do obchodu, aby si po sebe upratal, je celkom divné. Vždy som mala vzťahy, kedy to bolo presne naopak a toto automaticky muž robil sám od seba. Okrem tohto na neho ale nemôžem povedať pol slova – je na mňa dobrý, nekričí na mňa, nechodí do krčmy a ani za ženskými. Proste by to bol normálny chlap, až na túto vec.