S priateľom a deťmi bývame pri mojej svokre. Zo začiatku som so svokrou mala krásny vzťah, boli sme si veľmi blízke. Teraz už to tak, bohužiaľ, nie je. Pred 3 rokmi sa zamilovala do najlepšieho kamaráta, alkoholika, môjho priateľa (áno, zamilovala sa do kamaráta jej syna). Bola som tu pre ňu, keď ju odmietal. Bola som jej oporou, keď ma potrebovala. Nikdy som ju neodmietla s tým, že by ma to jej trapenie nezaujímalo. Bola som tu pre ňu, keď s ňou začal spať, ale hanbil sa za ňu, zapieral ju. Bolo mi to nepríjemné, tak som ho začala podporovať, že je v poriadku, či ju má rád. Nech na okolie nepozerá, že je predsa dôležité, aby boli šťastní. Ehm, no, túto vetu teraz ľutujem.

Celé to dopadlo tak, že sa kamarát k svokre nasťahoval. Zaobstarali si domov k psovi ešte dvoch kocúrov (to znamenalo, že naše deti dostali zákaz k nim chodiť, pretože by kocúri z nich boli vystresovaní). Začali nás pred ostatnými kamarátmi ohovárať, že na pozemku s ničím, nepomôžeme, že neprispievame na chod domu atď. Pohádali sme sa, s kamarátom som sa prestala baviť, svojim klamaním u mňa stratil všetku dôveru. Svokra sa so mnou baví, len keď niečo potrebuje. Na vnukov si nespomenie, Vianoce s nami tráviť nechce. Má v posteli chlapa a viac ju nezaujíma.

Teraz sme sa aj náhodou dozvedeli, že si ten kamarát začal robiť nároky na barák, v ktorom bývame, a svokra proti tomu nič nemá, pretože jej vraj pomáha. Boli sme z toho ale v naprostom šoku a nemohli sme tomu uveriť vobec. Už ale to, že sa večne hádali, ona nesmie sama na krok preč, že ju nadával, aká to je d_vka, m_dka a podobne. Na to už asi zabudla. Pritom, keď sme si hľadali vlastné bývanie, povedala, že to je zbytočné, že tento dom bude náš, že nechce, aby sme boli niekde preč. Som z toho už vyčerpaná, táto situácia už trvá veľmi dlho.